Bratislava 17. novembra (TASR) - Trilógia Futbalové Slovensko je naplnením výzvy, s ktorou prišiel jeden z autorov Daniel Kollár. On sám je autorom knihy Príbehy šampiónov, ktorú dopĺňajú Storočie na ihrisku od Petra Šurína a Legendy v kopačkách v podaní Mojmíra Staška. O projekte Futbalové Slovensko porozprával v mene vydavateľstva Šport Press jeho riaditeľ Peter Vavro v relácii ŠPORT Tu a Teraz.

Na projekte sa podieľalo aj vydavateľstvo Dajama. „Nápad prišiel od nášho neskoršieho partnera, Daniela Kollára z vydavateľstva Dajama, ktorý je aj jedným z autorov v rámci troch kníh projektu. Po diskusii sme sa rozhodli, že projekt sa môže volať Futbalové Slovensko a rozdelíme ho do troch línií – najpamätnejšie okamihy, osobnosti a dejinné míľniky. Tieto tri línie sme spojili do knižnej trilógie Futbalové Slovensko, pričom každá kniha je predajná aj samostatne. Cieľom bolo zachytiť to najlepšie a najvýznamnejšie zo slovenského futbalu podľa nášho subjektívneho výberu a vydať trilógiu v pomerne krátkom čase,“ uviedol Vavro.

Dejinným míľnikom sa venuje kniha Storočie na ihrisku, ktorej súčasťou sú finále MS 1962 medzi Československom a Brazíliou, finále Pohára víťazov pohárov 1969 medzi Slovanom Bratislava a FC Barcelona či finále ME 1976, z ktorého UEFA tento rok uznala popri Čechoch titul aj Slovensku. „Z tých míľnikov, ktoré sú tam uvedené, možno spomenúť napríklad úplne prvý futbalový zápas odohraný na území dnešného Slovenska. Mnohých možno prekvapí, že sa nehral v Bratislave ani v Trnave, ale v Prešove na prelome 19. a 20. storočia. Ďalej tam nájdete informácie o prvom Slovákovi, ktorý sa zúčastnil na majstrovstvách sveta, aj o prvom Slovákovi, ktorý na šampionáte strelil gól. Spomínajú sa tiež slovenské kluby, ktoré tvorili akoby kostru slovenského futbalu, najmä Slovan a Trnava, a krásne sedemdesiate roky, ktoré vtedajšie Československo vo futbale zažilo. Toto všetko tvorí kniha Storočie na ihrisku,“ priblížil Vavro.

 

„V podstate je to tak, že každá z tých kníh má rovnaký základ: obsahuje fakty, ale zároveň v sebe musí mať aj príbeh. Čitateľ potrebuje mať čo čítať, no zároveň musí byť všetko vysvetlené na konkrétnych faktoch – prečo sme vybrali práve to obdobie a ten daný príbeh. Napríklad Mojmír si na začiatku vybral niekoľko desiatok osobností, postupne ich triedil, konzultoval to s ďalšími ľuďmi, robili sa spoločné 'brainstormingy' a výsledkom je finálnych 35 profilov,“ vysvetlil Vavro. Zaujímavý prístup prináša kniha Príbehy šampiónov: „Daniel v knihe postupne predstavuje 12 príbehov, ktoré sú rozdelené do troch častí. Prvá časť obsahuje štyri príbehy z klubového futbalu, samozrejme sem patria aj úspechy klubov ako Spartak Trnava či Slovan Bratislava, najmä ich najväčšie pohárové triumfy. Druhá časť sa venuje štyrom momentom, ktoré zásadne formovali reprezentačný futbal, bez ohľadu na to, či šlo o éru Československa alebo Slovenska. Tretia časť je tým, čo robí knihu výnimočnou – sú v nej štyri príbehy futbalových štadiónov. Niektoré z nich dodnes stoja a fungujú, iné kedysi zohrali dôležitú úlohu v dejinách slovenského futbalu, no dnes už neexistujú.“

Konkrétne sa Kollár venuje domovským stánkom Slovana Bratislava, Spartaku Trnavu ale aj Červenej hviezdy Bratislava či FC Artmedia Petržalka. „Za každým štadiónom stoja príbehy konkrétnych ľudí – tých, ktorí ho vytvorili, ovplyvnili, aj tých, ktorí ho viedli k úspechu alebo úpadku. Príkladom je Artmedia Petržalka. Jej príbeh má svoj vývoj aj mimoriadne silné vyvrcholenie, keď klub pred rokmi dominoval slovenskému futbalu. No postupne sa stalo aj to, že samotný Štadión za Starým mostom úplne zanikol. Autor knihy sa preto pozerá aj na to, čo sa dialo v zákulisí a aké dôvody a okolnosti stáli za vzostupom aj pádom,“ pokračoval Vavro. Trilógia miestami presiahne futbalový rozmer, napríklad v tretej kapitole Storočia na ihrisku, kde sa Šurín venuje príbehu Leopolda „Jima“ Šťastného. „V knihe je opísaný neuveriteľne pôsobivý príbeh. Šťastný bol Žid, ktorý sa okrem iného preslávil ako vynikajúci futbalista a neskôr aj tréner. Výrazne ovplyvnil formovanie slovenského futbalu a jeho život bol plný dramatických zvratov spôsobených jeho pôvodom. Napriek tomu, že počas Slovenského štátu a po zavedení židovského kódexu v roku 1941 čelili Židia tvrdým obmedzeniam, Šťastný získal výnimku, ktorá mu umožnila zostať aktívnym vo futbale. Zároveň dostal pracovné miesto s hodnosťou poručíka na ministerstve obrany, čo mu poskytovalo dodatočnú ochranu. Predstavte si, že v období, keď Židia museli nosiť žltú hviezdu, on ju nosiť nemusel a naopak, jemu museli salutovať nemeckí vojaci. Tento detail ukazuje, aký mimoriadne zložitý, ale zároveň fascinujúci bol jeho osud,“ vysvetlil na záver Vavro.