KOPČOKOVÁ: V Gobi som čakala teplo, no bežala som v bunde a palčiakoch
V relácii TASR TV Šport Tu a Teraz diskutuje Anton Krajčoviech s ultramaratónkyňou Soňou Kopčokovou.
Bratislava 24. októbra (TASR) - Ultramaratónkyňa Soňa Kopčoková absolvovala ako prvá Slovenka preteky Ultra Gobi 400. Obsadila na nich siedme miesto, no už teraz sa sústredí na ďalšiu výzvu, ktorou sú preteky v Bhutáne. O pretekoch čínskou púšťou, príprave a ďalších plánoch rozprávala pre TASR v relácii ŠPORT Tu a Teraz.
Štyridsaťštyriročná Kopčoková zvládla preteky v čase 118:56:21 hodiny, čo je menej ako päť dní. Limit bol 141 hodín, čiže 5 dní a 21 hodín. Na Gobi sa pripravovala v tréningu aj na iných podujatiach, no vyslovene púštne podmienky natrénované nemala. „Na takéto špecifické podmienky som nemala natrénované, takže som musela veľa improvizovať. Pripravovala som sa najmä fyzicky, kondične a stanovila som si približnú stratégiu a spôsob, ako sa o seba starať. To som už mala odskúšané z predchádzajúcich pretekov. Napriek tomu ma však mnohé veci prekvapili, aj keď som sa snažila študovať všetky dostupné materiály. Realita je jednoducho vždy iná,“ uviedla Kopčoková.
Najviac ju prekvapili nočné mrazy, ktoré dosahovali až -10 stupňov Celzia. Rozdiel medzi nočnými a denným teplotami tak dosahoval až 45 stupňov. „Predstavovala som si, že tam bude stále veľmi teplo a budem sa smažiť na slnku, no väčšinu času som bežala v páperovej bunde a hrubých palčiakoch. Teploty totiž v noci klesali až na - 10 °C a v priebehu polhodiny po západe slnka sa veľmi rýchlo ochladilo. Navyše tam stále fúkal silný vietor, ktorý často dosahoval rýchlosť až 50 km/h,“ povedala Kopčoková. Vo všeobecnosti nemá vo zvyku vracať sa na rovnaké miesta a dáva si nové a náročnejšie výzvy. Pri Ultra Gobi však možno spraví výnimku.
Najviac ju prekvapili nočné mrazy, ktoré dosahovali až -10 stupňov Celzia. Rozdiel medzi nočnými a denným teplotami tak dosahoval až 45 stupňov. „Predstavovala som si, že tam bude stále veľmi teplo a budem sa smažiť na slnku, no väčšinu času som bežala v páperovej bunde a hrubých palčiakoch. Teploty totiž v noci klesali až na - 10 °C a v priebehu polhodiny po západe slnka sa veľmi rýchlo ochladilo. Navyše tam stále fúkal silný vietor, ktorý často dosahoval rýchlosť až 50 km/h,“ povedala Kopčoková. Vo všeobecnosti nemá vo zvyku vracať sa na rovnaké miesta a dáva si nové a náročnejšie výzvy. Pri Ultra Gobi však možno spraví výnimku.
„Rada by som sa vrátila na preteky, ktoré mám rada, ale keď zistím, že existujú aj ďalšie zaujímavé miesta a možnosti, cítim trochu ľútosť, pretože čas mám obmedzený a neviem, ako dlho moje telo ešte zvládne súťažiť v takejto náročnej forme. Chcela by som teda skúsiť aj iné miesta a preteky, no ku Gobi mám osobitný vzťah a túžbu sa tam vrátiť. Ako som už povedala, nevedela som presne, čo ma čaká, a celé preteky pre mňa boli veľkou improvizáciou. Teraz by som chcela zistiť, kam sa viem dostať, keď sa na to budem cielene pripravovať, zároveň zlepším logistiku a lepšie si všetko zariadim,“ vysvetlila Kopčoková.
Ohľadom prípravy nehodnotí spätne ideálne ani reliéf, keďže sa pripravovala v kopcoch. „Pravidelne chodím behať a občas si dám tréningové sústredenie, čo ma veľmi posúva dopredu. Musím však priznať, že milujem hory a kopce. Veľmi ma bavia vertikálne preteky a sky race – teda preteky s veľkým prevýšením a technickým terénom. Tomu som sa venovala minulý rok a tento som mala viac behať po rovine, pretože počas pretekov v Gobi sme mali len jedno sedlo vo výške 3500 m.n.m., ale väčšinu času sme sa pohybovali po náhornej plošine vo výške približne 2000 m.n.m., čo bolo vlastne skôr rovinaté. Určite by mi preto pomohlo viac tempových behov po rovine ako príprava,“ priznala ultramaratónkyňa.
Preteky na 400 kilometrov v Číne mali svoje špecifiká. Pretekári si vopred poslali jedlo, ktoré mali na stanovištiach. Len málo potravín sa však dalo do krajiny doviezť a tie miestne Kopčokovej úplne nevyhovovali: „Mali sme 10 miest, kde sme si museli poslať minimálne 2500 kalórií vlastnej stravy, ktoré nás čakali v stanoch postavených uprostred púšte. Preprava letecky do Číny však mala veľa obmedzení, a tak som si nemohla priniesť to, na čo som zvyknutá – napríklad chlieb, syr alebo šunku, teda hutnejšie jedlo, ktoré potrebujem najmä po niekoľkých dňoch. Myslela som, že si to kúpim tam, ale sortiment v obchodoch bol úplne iný – prevažne slané, sladké a pikantné chute. Chlieb ani syr tam nebol, takže som síce mala energeticky pokryté balíčky, ale nemala som kvalitnú stravu, ktorá by mi pomáhala pri výkone.“
Počas pretekov sa bežci spoliehajú na vlastnú navigáciu, aby sa dostali k časovým bránam a checkpointom. V Číne komplikoval tento aspekt internet, ktorý je v krajine obmedzený. „Príprava bola veľmi náročná, pretože organizátori boli veľmi dôslední a už 2-3 mesiace vopred nás intenzívne nabádali, aby sme sa na preteky dobre pripravili. Trasa bola úplne bez podpory aj pokiaľ ide o navigáciu, nemali sme predpísanú presnú trasu, ale množstvo kontrolných bodov, cez ktoré sme museli prejsť. Organizátori nás povzbudzovali, aby sme si trasu vytvorili sami. Niekedy to bolo ťažké, pretože neboli turistické chodníky ani značky, takže sme sa snažili zvoliť si čo najlepší možný variant. Ja som sa pripravila tak, že som si stiahla offline mapy. Povinne sme mali aj ručnú navigáciu a ja som mala navigáciu v hodinkách, no často sme museli improvizovať, napríklad pri prechode cez pieskové duny alebo horské sedlá,“ vysvetlila Kopčoková.
Scenéria púštnych pretekov bola jednotvárnejšia ako horských, na ktoré je zvyknutá. Na ultramaratónoch sú pritom bežné zablúdenia. „Paradoxne som si myslela, že to bude jednoduché, ale navigáciu som musela neustále kontrolovať. Pohyb rukou pri sledovaní trasy musel byť stále presný, pretože aj malá odchýlka sa postupne zväčšovala. Trasa viedla často cez hory, kde chodník vyzeral ako vymyté koryto potoka alebo rieky, takže bolo dôležité správne ho nájsť a trafiť,“ priblížila Slovenka.
Už pred Ultra Gobi riešila ďalšie preteky v Ázii, konkrétne v Bhutáne. „Momentálne som na čakacej listine na jedny krásne preteky v Bhutáne (Snowman Race Bhutan), ktoré sú na pozvanie kráľa a limitované len pre 20 bežcov. Budúci rok by som určite rada išla na Tor des Geants, čo sú 330 km dlhé preteky cez celé údolie Aosta, na ktoré mám už zabezpečené štartovné. Zaujímajú ma aj podobné preteky ako Gobi, ktoré sa konajú v Amerike v púšti s názvom Moab 240 míľ. Tieto veci mám zatiaľ rozpracované, uvidíme, čo z toho vyjde a potom sa budem len pripravovať,“ dodala Kopčoková.
Ohľadom prípravy nehodnotí spätne ideálne ani reliéf, keďže sa pripravovala v kopcoch. „Pravidelne chodím behať a občas si dám tréningové sústredenie, čo ma veľmi posúva dopredu. Musím však priznať, že milujem hory a kopce. Veľmi ma bavia vertikálne preteky a sky race – teda preteky s veľkým prevýšením a technickým terénom. Tomu som sa venovala minulý rok a tento som mala viac behať po rovine, pretože počas pretekov v Gobi sme mali len jedno sedlo vo výške 3500 m.n.m., ale väčšinu času sme sa pohybovali po náhornej plošine vo výške približne 2000 m.n.m., čo bolo vlastne skôr rovinaté. Určite by mi preto pomohlo viac tempových behov po rovine ako príprava,“ priznala ultramaratónkyňa.
Preteky na 400 kilometrov v Číne mali svoje špecifiká. Pretekári si vopred poslali jedlo, ktoré mali na stanovištiach. Len málo potravín sa však dalo do krajiny doviezť a tie miestne Kopčokovej úplne nevyhovovali: „Mali sme 10 miest, kde sme si museli poslať minimálne 2500 kalórií vlastnej stravy, ktoré nás čakali v stanoch postavených uprostred púšte. Preprava letecky do Číny však mala veľa obmedzení, a tak som si nemohla priniesť to, na čo som zvyknutá – napríklad chlieb, syr alebo šunku, teda hutnejšie jedlo, ktoré potrebujem najmä po niekoľkých dňoch. Myslela som, že si to kúpim tam, ale sortiment v obchodoch bol úplne iný – prevažne slané, sladké a pikantné chute. Chlieb ani syr tam nebol, takže som síce mala energeticky pokryté balíčky, ale nemala som kvalitnú stravu, ktorá by mi pomáhala pri výkone.“
Počas pretekov sa bežci spoliehajú na vlastnú navigáciu, aby sa dostali k časovým bránam a checkpointom. V Číne komplikoval tento aspekt internet, ktorý je v krajine obmedzený. „Príprava bola veľmi náročná, pretože organizátori boli veľmi dôslední a už 2-3 mesiace vopred nás intenzívne nabádali, aby sme sa na preteky dobre pripravili. Trasa bola úplne bez podpory aj pokiaľ ide o navigáciu, nemali sme predpísanú presnú trasu, ale množstvo kontrolných bodov, cez ktoré sme museli prejsť. Organizátori nás povzbudzovali, aby sme si trasu vytvorili sami. Niekedy to bolo ťažké, pretože neboli turistické chodníky ani značky, takže sme sa snažili zvoliť si čo najlepší možný variant. Ja som sa pripravila tak, že som si stiahla offline mapy. Povinne sme mali aj ručnú navigáciu a ja som mala navigáciu v hodinkách, no často sme museli improvizovať, napríklad pri prechode cez pieskové duny alebo horské sedlá,“ vysvetlila Kopčoková.
Scenéria púštnych pretekov bola jednotvárnejšia ako horských, na ktoré je zvyknutá. Na ultramaratónoch sú pritom bežné zablúdenia. „Paradoxne som si myslela, že to bude jednoduché, ale navigáciu som musela neustále kontrolovať. Pohyb rukou pri sledovaní trasy musel byť stále presný, pretože aj malá odchýlka sa postupne zväčšovala. Trasa viedla často cez hory, kde chodník vyzeral ako vymyté koryto potoka alebo rieky, takže bolo dôležité správne ho nájsť a trafiť,“ priblížila Slovenka.
Už pred Ultra Gobi riešila ďalšie preteky v Ázii, konkrétne v Bhutáne. „Momentálne som na čakacej listine na jedny krásne preteky v Bhutáne (Snowman Race Bhutan), ktoré sú na pozvanie kráľa a limitované len pre 20 bežcov. Budúci rok by som určite rada išla na Tor des Geants, čo sú 330 km dlhé preteky cez celé údolie Aosta, na ktoré mám už zabezpečené štartovné. Zaujímajú ma aj podobné preteky ako Gobi, ktoré sa konajú v Amerike v púšti s názvom Moab 240 míľ. Tieto veci mám zatiaľ rozpracované, uvidíme, čo z toho vyjde a potom sa budem len pripravovať,“ dodala Kopčoková.
